ČLÁNOK

Priestupky a priestupkové konanie

Priestupky a priestupkové konanie- 1.časť

Každý z nás sa už určite aspoň raz stretol s protiprávnym konaním, ku ktorému bolo nutné privolať policajnú hliadku , alebo následne podať oznámenie na polícii. Tí ktorí mali menej štastia sa ocitli v situácii kedy im takýmto konaním priamo vznikla nejaká škoda napr. pri krádeži nejakej veci alebo k poškodeniu, prípadne sa dostal do fyzickej roztržky, v ktorej mu bolo spôsobené zranenie alebo mu len niekto hanlivo vynadal. V tom lepšom prípade bol len nestranným svedkom takéhoto konania. Málokto však vie, že nie každý takýto protiprávny čin je kvalifikovaný ako trestný čin, ale môže ísť o  priestupok. Kto má vlastne kompetenciu prejednávať priestupky a v akom rozsahu? Akým zákonom je priestupkové konanie upravené a koniec koncov aké máte práva v pozícii svedka, poškodeného alebo obvineného v konaní o priestupku? Takéto ale i ďalšie otázky sa pokúsime zodpovedať prostredníctvom série článkov , ktoré budú postupne zverejňované. Nebudeme sa však venovať všetkým priestupkom, ale našu pozornosť zameriame na priestupky, ktoré sú prejednávané Okresnými úradmi s prihlidanutím na najčastejšie vyskytujúce sa priestupky ako napríklad: proti občianskemu spolunažívaniu, proti majetku, neuposlúchnutie výzvy verejného činiteľa, alebo ublíženie na cti a podobne. Samozrejme sa pokúsime erudovane, ale zároveň jednoducho rozobrať aj problematiku rozdielu medzi trestným činom a priestupkom ,ale i okolnostiam kedy sa opakovanie spáchania priestupku može stať trestným činom resp. prečinom.

Poďme však po poriadku.Zákonom ktorý prioritne upravuje priestupkové konanie , v ktorom je zároveň upravená procesná ( ako si má orgán prejednávajúci priestupok počínať ) ale i hmotnoprávna časť (popis jednotlivých priestupkov) , je zákon o priestupkoch, č. 372/1990 Zb. ktorý bol prijatý 28.08.1990 a do dnešného dňa bol približne sedemdesiatkrát novelizovaný. V právnickej terminológii sa pre zákon o priestupkoch používa aj pomenovanie „Lex specialis“ – teda špeciálny, a to čo nie je upravené v tomto zákone, na to orgány orprávnené objasňovať priestupky použijú subsidiárne (podporne) Zákon č.71/1967 Zb. –Správny poriadok, nazývaný aj ako „Lex generalis“(zákon všeobecný).

Čo je vlastne pojem priestupok znamená? Podľa zákona o priestupkoch je priestupkom zavinené konanie, ktoré porušuje, alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v zákone o priestupkoch alebo iných zákonov, pokiaľ nejde o iný správny delikt, postihnuteľný podľa iných osobitných právnych predpisoch, alebo ak ide o trestný čin (§2ods.1). Na zodpovednosť za priestupok postačuje zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie (§ 3).

Priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ : a) vedel, že môže svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo b) nevedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. Priestupok je spáchaný úmyselne, ak páchateľ : a) chcel svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom alebo b) vedel, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený.

Konaním sa rozumie aj opomenutie takého konania, na ktoré bol páchateľ povinný, vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery.Zákonodarca však pojem priestupok definuje aj negatívnom zmysle v ustanovení §2 ods. 2 zákona o priestupkoch, kde sa uvádza , že priestupkom nie je také konanie, ktorým niekto odvracia primeraným spôsobom priamo hroziaci útok na záujem chránený zákonom (nutná obrana- pri ktorej zdrojom nebezpečenstva je útok človeka) alebo nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chráneného zákonom(v takomto prípade je zdrojom nebezpečenstva živelná pohroma alebo aj zviera), ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ako hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácií odstrániť inak. Detailnejší výklad týchto pojmov rozoberieme v ďalších článkoch. Ďalšou dôležitou otázkou, ktorú je nutné na tomto mieste zodpovedať , je otázka zodpovednosti za priestupok , teda kto je a kto nie je za spáchanie priestupku zodpovedný. Odpoveď nájdeme v ďalšom ustanovení zákona o priestupkoch, § 5 ods. 1 ZoP, kde sa uvádza, že za priestupok nie je zodpovedný ten, kto v čase jeho spáchania nedovŕšil pätnásty rok svojho veku, a ten, kto pre duševnú poruchu v čase jeho spáchania nemohol rozpoznať, že ide o porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom, alebo nemohol ovládať svoje konanie. Zodpovednosti sa však nezbavuje ten, kto sa do stavu nepríčetnosti priviedol, hoci len z nedbanlivosti, požitím alkoholu alebo užitím inej návykovej látky. Z daného teda vyplýva, že osoby mladšie ako 15 rokov nie sú postihnuteľné za spáchanie priestupku, a ani osoby duševne choré (nemajú tzv. deliktuálnu spôsobilosť).Aj pri druhej vete však existuje výnimka, kedy duševná choroba alebo porucha neznamená automaticky nepostihnuteľnosť za spáchanie priestupku, nakoľko musí byť jednoznačne preukázané, že v čase konania osoba nevedela rozpoznať , že ide o konanie protiprávne a naopak, aj osoba, ktorá nie je duševne chorá ale bude preukázané, že sa dostala do značného citového rozrušenia, v ktorom, nemohla rozpoznať svoje konanie alebo nemohla ovládať svoje konanie, a v ktorom spáchala priestupok, nemusí byť priestupkovo riešená resp. braná na zodpovednosť. V kontexte prvej časti sa teda zúžime len na vyššie uvedené, a v tej ďalšej si podrobňejšie rozanalyzujeme kto je príslušný na prejednávanie priestupkov ako aj skutočnosti, ktoré tvoria pomyslenú čiaru medzi priestupkom a trestným činom.